Wie Melodien zieht es

Mir leise durch den Sinn,

Wie Frühlingsblumen blüht es,

Und schwebt wie Duft dahin.

Klaus GROTH (Hundert Blätter Paralipomena zum Quickborn, Hamburg 1854)

 

I feel as if melodies 

were moving through my mind;

they seem to blossom like spring  flowers

and waft away like fragarance.

Klaus GROTH (Hundert Blätter Paralipomena zum Quickborn, Hamburg 1854)

 

Piesne o priateľstvách a smútku

 

Kým pri symfóniách a koncertoch nemusel mimoriadne autokritický Brahms zápasiť len sám so sebou, ale tiež s mienkou iných skladateľov, kritikov, interpretov či publika, jeho komorná tvorba bola najmä v okruhu znalcov prijímaná o niečo ľahšie a možno povedať, že približne od 70. rokov 19. storočia bol – napriek nálepke konzervatívca zo strany novoromantikov – vďaka svojmu kompozičnému majstrovstvu aj v tejto oblasti chápaný ako dedič Schumanna a nástupca Beethovena, ktorý sa dokázal vydať na nové cesty. Príkladom môže byť trojica husľových sonát (prvé tri pokusy nespokojný skladateľ zničil). Nerozvíjajú ďalej železnú logiku Beethovenovej motivicko-tematickej práce, nie sú ani priestorom pre virtuóznu exhibíciu. Brahmsove nové cesty v hudbe v sonátach križujú cesty jeho života, dominuje v nich intimita, lyrika, elegickosť, spievajú piesne o skladateľových priateľstvách a smútkoch. Sedemdesiate roky 19. storočia boli pre rodinný život Kláry Schumannovej, obdivovanej klaviristky a Brahmsovej dôvernej priateľky, mimoriadne tragické. U syna Ludwiga naplno prepukla duševná choroba, ktorá predčasne pripravila o život jej manžela a akoby trápenia nebolo dosť, po dcére Júlii zomiera vo februári roku 1879 na tuberkulózu i jej syn, len dvadsaťštyriročný Felix. Brahms, Felixov krstný otec, píše v liste, ktorý poslal Kláre v júni toho istého roku spolu s dokončenou Husľovou sonátou G dur op. 78, že by bol rád, keby dielo bolo spomienkou na nadaného mladíka, ktorý sa okrem poézie venoval aj hre na husliach. Keď najmladšiemu z detí Roberta Schumanna pred siedmimi rokmi diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu, zhudobnil jeho báseň Meine Liebe ist grün wie Fleiderbusch (Moja láska je zelená ako krík orgovánu) a zlomenej Kláre priniesol vtedy dve nové piesne na poéziu Klausa Grotha – Regenlied a Nachklang op. 59/3,4. Obidva lyrické texty spája obraz dažďových kvapiek (v skladbe ich najvýraznejšie evokuje klavírny sprievod v záverečnej časti): v prvom sa objavujú ako symbol vzdialeného detstva a stratenej nevinnosti („Padajte kvapky dažďa, pretože nanovo každá vo mne prebúdza detské sny...“), v druhom ako poetická metafora smútku, no v náznaku i katarzie („Zo stromov na zelenú trávu kvapky dažďa padali/ smutných očí slzy moje líca zmáčali.“). Keď Klára spoznala v elegickej sonáte hudbu piesní bola dojatá: „... po jej prehratí som musela plakať od radosti [...] keď som v tretej časti objavila moju melódiu, ktorá mi je taká drahá [...] Hovorím moju, pretože neverím, že niekto prežíva jej radosť a smútok tak intenzívne ako ja.“ Sonáta vznikla počas letných mesiacov rokov 1878/1879 v korutánskom Pörtschachu pri  jazere Wörthersee, približne v rovnakom čase ako Husľový koncert. Inšpiráciou pre vznik Brahmsovej Husľovej sonáty č. 2 A dur op. 100,  ktorá  má v mnohých ohľadoch podobný lyrický charakter, neboli priateľstvo a smrť, ale priateľstvo a možno aj niečo viac. Naznačujú to citáty z piesní Wie Melodien zieht es mir leise durch den Sinn op. 105/1 a Komm bald op. 97/5.  (Nimi sa zoznam inšpirácií sonáty nekončí, v pomalej časti Brahms prekvapivo siahol po motíve z Husľovej sonáty Edvarda Hagerupa Griega.) Dielo, skomponované v roku 1886 pri švajčiarskom jazere Thun, vzniklo podľa skladateľových vlastných slov v čase „očakávania príchodu milej priateľky“. Bola ňou mladá speváčka a skladateľova protežantka Hermína Spiesová, ktorej sú obidve piesne venované. Približne v rovnakom čase píše Brahms Maxovi Kalbeckovi: „Dostávam sa do veku, kedy muž ľahko spraví niečo hlúpe. Musím si preto dávať dvojnásobný pozor.“ Brahmsov životopisec Kalbeck tiež opisuje iskrenie medzi majstrom a talentovanou altistkou počas jednej večere u kritika Billrotha: „Skladateľ a speváčka sedeli vedľa seba ako šťastný pár. Hermína Spiesová ani na okamih nepredstierala, že nezbožňuje svojho suseda pri stole a z jeho strany bolo tiež evidentné, že má o ňu veľký záujem.“ V tom istom lete – počas ktorého Brahms vytvoril viacero svojich majstrovských komorných diel (Violončelová sonáta op. 99, Klavírne trio op. 101) – uzrela svetlo sveta aj prvá časť poslednej z jeho husľových sonát. Husľová sonáta č. 3 d mol op. 108, dokončená v roku 1888, je jednoznačne najdramatickejším dielom zo všetkých troch kompozícií. Jej dráma však akoby pulzovala pod povrchom a naplno vybuchne až v búrlivom finále. Sonáta je súčasne poslednou skladbou, ktorú Johannes Brahms niekomu venoval. Jej adresátom je Hans von Bülow (1830–1894), ktorého so skladateľom spájal komplikovaný, no priateľský vzťah. Richard Specht v monografii o komornej hudbe Brahmsa z roku 1930 píše, že hudba tejto sonáty v mnohom pripomína portrét slávneho klaviristu a dirigenta: dominujú v nej vzrušenie a nepokoj, horúčkovité vízie, napätie, ktoré nepoľavuje a krátke lyrické rozjasnenia striedajú momenty hlbokej vážnosti a kontemplatívnosť avizujúca už „jesennú hudbu“ jeho neskorých diel.    

 

Andrej ŠUBA

 

Recorded digitaly at the Sál Milosrdných bratří Brno, June 17th-19th,2013 • Recording, Mastering (24 bit/192 kHz), Production and Distribution: PAVLÍK RECORDS • Music Director: Milan Pala, Ladislav Fanzowitz • Sound Director: Rostislav Pavlík • Notes and Translation: © Andrej Šuba • Photo: © Julian Veverica • Graphic Design: © Julian Veverica