Ján Levoslav Bella – Complete Piano Works

MUSIC WEB INTERNATIONAL – RECENZIA
1-4 Sonata in B Flat Minor (2nd version) / Sonáta b mol (2. verzia) – after/po 1885
1 Allegro 7.51
2 Andante 6.59
3 Scherzo. Vivace 5.44
4 Finale. Allegro moderato 7.17

5 Sonatina in E Minor. Allegretto / Sonatína e mol – Budapest 1873 5.06

6-10 Variations on the Slovak Folk Song “In Pressburg by the Danube”
Variácie na slovenskú ľudovú pieseň „Pri Prešporku na Dunaji“ (1866/R 1879)
Budapest 1879
6 Introduction. Adagio 1.01
7 Thema. Andante grazioso 1.00
8 Var. I. Allegro vivace 0.56
9 Var. II. Moderato. Più allegro 1.26
10Var. III. Tempo di mazurka 1.10

11-14 Variations on the Slovak Folk Song “A Swarm, A Swarm is Flying”
Variácie na slovenskú ľudovú pieseň „Letí, letí roj“ – Budapest 1872
11 Téma. Moderato 0.46
12 Var. I. Velocissimo 0.55
13 Var. II. Moderato 1.19
14 Var. III. Finale. Agitato 0.58

15-18 Little Pieces / Malé skladby – 1869 – 1877
15 1 Caprice. Presto 2.08
16 2 Caprice. Vivace – 2nd version – Budapest 1877 2.36
17 3 Fairy Dance / Tanec víl. Vivace – 2nd version – Budapest 1873 2.19
18 4 Capricietto. Allegretto – Budapest 1876 3.31

19-24 St Martin’s Quadrille (Slovak Quadrille) / Svätomartinská (Slovenská) kadrila
Vienna 1862
19 1. Pantalon 0.56
20 2. Été 0.39
21 3. Poule 1.38
22 4. Trénis 0.43
23 5. Pastourelle 0.41
24 6. Finale 0.53
25 Kremnica Fire Brigade Polka
Kremnická hasičská polka Kremnica 1869 – 1881 1.20
26 Doll’s Holiday, Waltz for Piano Duet. Mässiges Walzertempo
Bábikin sviatok, valčík pre štvorručný klavír – Vienna 1927 1.54

Total time 62.13

Peter Pažický / piano
Martin Chudada / piano (26)

Production and Distribution: PAVLÍK RECORDS / Photos: © Mária Švarbová (Aria Baró Photography), 2013, in (the) Primatial Palace Bratislava / Portrait of Ján Levoslav Bella: © Slovak National Museum – Music Museum Bratislava / Graphic design: Eva Pavlíková
Vydané s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.

Kúpou tohto CD získavate možnosť si zdarma stiahnúť verziu tejto nahrávky vo vyššej kvalite
(5 kanálová a stereo verzia vo formáte FLAC). Tu sú informácie

Klavírna tvorba Jána Levoslava Bellu

Klavír nepatril k ťažiskovým médiám skladateľského umenia Jána Levoslava Bellu. Jeho klavírne skladby neboli prijímané bez problémov, ale stávali sa predmetom kritík, ktoré nám umožňujú spoznať dobové názory. Dobové dokumenty nám umožňujú tiež sledovať autorovu snahu presadiť ju u vydavateľov i na pódiách. 19. storočie prinieslo obrovský rozmach klavírnej tvorby. Nová tvorba bola zväčša určená pre domáce muzicírovanie, menšia časť oživovala recitály putujúcich virtuózov. V uhorskej časti monarchie sa bohatším klavírnym dielom mohlo popýšiť len málo autorov (Robert Volkmann, Julius Beliczay či dodnes nevydaný Štefan Fajnor). Ich dielo však natrvalo zatienilo monumentálne klavírne dedičstvo Johannesa Brahmsa a Franza Liszta.
Bellovu klavírnu tvorbu charakterizuje vývoj od jednoduchších skladieb k zložitejším, ako aj tvorivé odmlčanie, ktoré nasledovalo po skomponovaní jeho ťažiskového diela Sonáty b mol. Umožňuje nám tiež sledovať jeho tvorivú cestu, keďže sa jej venoval od mladosti až do neskorého veku; Bellovo prvé a posledné zachované klavírne dielo oddeľuje časová vzdialenosť 66 rokov (1861 – 1927). Bella na tejto tvorbe sústredene pracoval a postupne si kládol čoraz závažnejšie kompozičné ciele.
Na jej začiatku stoja menšie tanečné kompozície (Svätomartinská kadrila), po nich nasledujú menšie klavírne morceaux či Stücke (Malé skladby). V ďalších dvoch variáciách sa pokúsil spojiť brilantný pianizmus s národnými ašpiráciami (Variácie na slovenskú ľudovú pieseň „Pri Prešporku na Dunaji“ a Variácie na slovenskú ľudovú pieseň „Letí, letí roj“). Po variáciách nasledovala Sonatína, ktorá vznikla takisto ešte v slovenskom prostredí. Napokon sibinská Sonáta b mol patrí k vrcholom celého Bellovho diela. Predstavuje monumentálnu romantickú klavírnu sonátu, v ktorej nadväzuje na skladateľský odkaz velikánov klavírnej hudby. Ku klavírnej skladbe sa Bella napokon vrátil až o 40 rokov, keď napísal pre svoju vnučku Bábikin sviatok pre štvorručný klavír, ktorým svoje klavírne dielo uzavrel.

Svätomartinská kadrila (Slovenská quadrilla) je Bellova prvá klavírna skladba, pochádza z čias jeho teologických štúdií v Banskej Bystrici (1859 – 1863). Autor ju venoval Jánovi Franciscimu. Bellov životopisec Ernest Zavarský datuje jej vznik rokom 1861. Spomína tiež výhrady rektora banskobystrického seminára Františka Berlicu voči Bellovmu rozhodnutiu publikovať toto dielo u viedenského vydavateľa, o čom svedčí aj časopisecký inzerát o jeho vydaní (Sokol, I., 1862/12). Kadrila (quadrille) či štvorylka bola populárny európsky spoločenský tanec. Jeho hudobnú zložku tvorilo potpourri kratších tancov. V 1860-tych rokoch skomponoval viacero klavírnych kadríl aj Bellov generačný kolega, senický advokát Štefan Fajnor. Národná ašpirácia priviedla Bellu k rozhodnutiu čerpať svoje témy z prvých tlačí, obsahujúcich slovenské ľudové piesne. Prvé tri časti obsahujú piesne zo zbierok Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika (1823, 1827, 1834, 1835), Martina Sucháňa (1830) a Vladislava Füredyho (1837) – 1. Pantalon (Hoja, Ďunďa, hoja – Ján Kollár I, 3, Füredy 1; 2. Été (Už som pochodiu wšecky dediny – Ján Kollár I, 74, Füredy 9; 3. Poule (Nitra milá, Nitra – Ján Kollár I, 29, Füredy 3); 4. časť Trénis cituje záznam ľudovej piesne Nebuď smutná od Martina Sucháňa a 6. časť Finale obsahuje ľudovú pieseň
Dobrú noc, má milá.
Ďalšou Bellovou menšou tanečnou klavírnou skladbou je jeho Kremnická hasičská polka (Kremnitzer Feuerwehrpolka), ktorá vyšla počas jeho pôsobenia v Kremnici
(1869 – 1881). Bella sa neskôr k tanečnej inštrumentálnej kompozícii už nevrátil; vlastný vývoj ho viedol k profundnejším a osobnejším polohám.

Variácie na slovenskú ľudovú pieseň „Pri Prešporku na Dunaji“
Roku 1866 vydal Bella v Banskej Bystrici u Rudolfa Pocka svoje ďalšie klavírne dielo, ktoré takisto ako Svätomartinská kadrila odzrkadľovalo autorovu snahu vytvoriť národnú podobu romantickej klavírnej hudby. Nový opus niesol titul Pri Prešporku. Variácie na piano; mladý kňaz ho venoval revolučnému riaditeľovi banskobystrického gymnázia Martinovi Čulenovi. Čulenova snaha o výučbu v národnom jazyku vyvolala jeho veľkú obľubu u študentov, ale aj nevôľu uhorského úradníctva, šikanovanie a predčasné penzionovanie (1868). Nové Variácie boli prejavom Bellovej národnej orientácie i prejavom úcty voči jej aktívnemu nositeľovi; Bella ich vydal vo vlastnom náklade a ich vydanie inzeroval v časopise Sokol. Atmosféru doby i prostredia nám približujú dobové recenzie. Ľudovít Vansa, žiak Josefa Prokscha, recenzoval Variácie v Besednici Pešťbudínskych vedomostí, pričom celkovo pozitívne prijal nové dielo z hľadiska cieľov rodiacej sa národnej kultúry („variácie p. Belly v ohľade tomto nás veľmi uspokojujú, v jejich technickom výkone (Ausführung) a forme, trebárs nie tak originálne ako radšej vkusné, určitý milý a miesty brilantný dojem pôsobia (…) dielo svedčí o rozhodnom pokroku v našom národnom umení v prvotnom jeho vývine“), avšak upozornil na vnútorný rozpor Bellovho diela. Predmetom sporu sa stal práve zamýšľaný slovenský národný prvok, ktorý Bella videl v samotnej téme (ľudová pieseň) a v introdukcii, inšpirovanej jednak lisztovským chápaním novouhorského štýlu, jednak hrou liptovského Roma Piťu, ktorej vyjadril svoj obdiv nielen Bella, ale aj básnik Andrej Sládkovič, ktorý ho nazval v Svätomartiniáde čestným slovenským hudcom. Vansa kritizoval práve túto introdukciu ako vnútorne rozpornú. Ďalšia dobová recenzia z pražského časopisu Dalibor nám zasa dokumentuje, že Vansom kritizované prvky novouhorskej či rómskej hudby v Prahe chápali zasa ako špecificky slovenské: „Komponista předeslal variacím těm vkusnou bravourní předehru, která, jak opět vidno z rhytmisace not, naznačuje zvláštnost slovácké hudby.“
Bellove variácie pozostávajú zo spomínanej introdukcie, uvádzajúcej nástup témy (Slovenské spevy I 326, Andante grazioso), zharmonizovanej ľudovej piesne, využívajúcej prvky rubáta a tempovej zmeny. Po téme nasledujú tri variácie, z ktorých prvá (Allegro vivace) využíva najmä klavírny sonorizmus, druhá strieda imitáciu pastorálnych prvkov („couperinovské“ gajdy) a virtuózne akordické rozklady a tretia (Finale. Tempo di mazurka) prináša mazurkový variant témy v tempovej a virtuóznej gradácii. Bellov priateľ Viktor Fellegi vydal po 13 rokoch v budapeštianskom časopise Apollo prepracovanú verziu skladby (1879) pod názvom Variations sur une chanson populaire slovaque. Bella napokon predsa len prepísal introdukciu. Nová introdukcia prináša v súlade s Vansovou kritikou motivickú a psychologickú prípravu nástupu témy, a teda stojí s témou „v organickom zväzku“.

Malé skladby
Počas Bellovho pobytu v Banskej Bystrici (1865 – 1869) a v Kremnici (1869 – 1881) sa začal jeho záujem o hudobnú kompozíciu prehlbovať, čo podmienilo najmä stretnutie a muzicírovanie s maďarským husľovým virtuózom Eduardom Reményim (1869). Vďaka štipendiu Bella nadviazal kontakty s predstaviteľmi pražského hudobného života. Náklonnosť mu prejavil dr. Ludevít Procházka, Smetanov žiak, organizátor a propagátor, zakladateľ Umeleckej besedy a redaktor českého hudobného časopisu Dalibor. Bella spočiatku upozorňoval Procházku najmä na svoju cirkevnú tvorbu, ale Procházku viac zaujímala národne orientovaná svetská tvorba. Jeho list zo 6. februára 1870 dosvedčuje, že Bella mu predložil aj svoje prvé klavírne diela. Pravdepodobne to boli skladby, ktoré neskôr sústredil pod spoločný titul Kleine Stücke. Ich osud je spätý najmä s rožňavským rodákom Viktorom Fellegim. Bella sa s ním spoznal počas štúdií vo viedenskom Pázmáneu. Fellegi začal roku 1872 v Budapešti vydávať hudobný časopis Apollo, ktorý mal notovú prílohu. Práve Fellegi predložil roku 1873 Bellove kompozície na posúdenie Franzovi Lisztovi; Lisztove slová potom znamenali pre Bellu tú najväčšiu oporu. Fellegi uverejnil v Apolle jedenásť Bellových skladieb: šesť klavírnych skladieb – Variácie na „Letí, letí roj“ (1872/23), Tanec víl (1873/17), Sonatínu (1873/21), Capriccietto (1876/8), Caprice (1877/9), Variácie na „Pri Prešporku na Dunaji“ (1879) – štyri skladby pre husle a klavír – Pieseň bez slov (1874/9-10), tri Rêveries (1875/10) – a jednu skladbu pre violončelo a klavír – Serenádu (1879/6).
Vznik Malých skladieb pre klavír možno datovať do konca šesťdesiatych rokov. Avšak azda pod vplyvom Procházkovej kritiky a vydavateľských požiadaviek ich prepracúval až do doby vydania. Sú to romantické klavírne miniatúry, ktoré sa na jednej strane vyznačujú objavnou harmóniou, na druhej strane zasa konvenčnou formou. Duch romantizmu sa prejavuje najmä v ich melodike, premenlivej agogike a invenčnej klavírnej štylizácii.

Variácie na slovenskú ľudovú pieseň „Letí, letí roj“
Nasledujúca Bellova variačná klavírna kompozícia niesla titul Variations sur une chanson populaire slovaque. S predchádzajúcimi variáciami ju spája formové riešenie (téma je slovenská ľudová pieseň, po nej nasledujú tri variácie, tu bez introdukcie), dominantnosť virtuózneho prvku, evolučný prístup k varírovaniu témy i postupná gradácia k finálnej variácii. Jednotlivé variácie zostávajú v okruhu hlavnej tóniny cis mol (2. variácia – Des dur), sú tempovo a výrazovo kontrastné (Téma – Moderato, 1. variácia – Velocissimo, 2. variácia – Moderato, 3. variácia – Finale. Agitato). Skladba vznikla pravdepodobne počas Bellovho pobytu v Kremnici (1869 – 1872), keďže Fellegi ju roku 1872 vydal v prílohe časopisu Apollo.

Sonatína e mol vyšla roku 1873 u Fellegiho. Nie je to sonatína klasicizmu, miniatúrna sonáta, určená k výučbe klavírnej hry. Bellova Sonatína je vystavaná na báze jednočasťovej sonátovej formy, v ktorej možno rozlíšiť fázy expozície, rozvedenia a reprízy. Tvarový i tóninový kontrast samotných tém v rámci expozície je minimalizovaný, všetky tri témy majú charakter piesňových periód, evolučný charakter nadobúdajú spojovacie modulačné úseky. Rozvedenie vyrastá z prvej témy, avšak netvorí dominantu skladby, ale skôr kontrast voči nasledujúcej zrkadlovej repríze. Evolučný proces pritom prerastá aj do spojovacích úsekov v repríze, ktorú po záverečnom nástupe hlavnej témy uzatvára krátka kóda. Skladba je založená na motivicko-tematickej práci. Expozície tém predstavujú v rámci celku stabilný prvok, uplatnenie dramatického prvku je spojené so spojujúcimi úsekmi. Preto tu prevláda lyrický prvok nad dramatickým. Mierne tempo, piesňovosť tém a klavírna štylizácia prezrádzajú skôr inšpiráciu klasicizmom.

Sonáta b mol pre klavír je nielen Bellova najvýznamnejšia klavírna kompozícia, ale patrí k najvýznamnejším slovenským skladbám 19. storočia. Život jej však priniesol veľmi zaujímavý osud. Sonáta b mol sa zachovala v dvoch rukopisných exemplároch, z ktorých jeden prináša v závere údaj: Hermannstadt, 28. 9. 1885. Zachovaný titulný list obsahuje aj venovanie: Meinem lieben Freund Herrn Victor von Heldenberg. Sonate in B Moll für das Pianoforte von J. L. Bella. Klavírny virtuóz a pedagóg Viktor von Heldenberg ju podľa Zavarského premiérovo uviedol na koncerte sibinského Hudobného spolku 21. septembra 1887. Druhý rukopisný exemplár neobsahuje nijaké bližšie údaje, ale prináša pomerne veľké množstvo prepisov a škrtov v celom priebehu skladby. Analýza textu ukazuje, že máme do činenia s troma vrstvami. Najstaršiu predstavuje práve Heldenbergov exemplár (1885), druhý rukopis prináša druhú a tretiu vrstvu kompozície. Pôvodnú verziu možno teda datovať rokom 1885, ďalšie dátumy ostávajú hypotetické; autor azda dvakrát prepracoval skladbu po pripomienkach autorít, z ktorých sa zachovali najmä poznámky Richarda Straussa (1889).
Bellove snahy o šírenie Sonáty možno datovať už od roku jej premiéry (1887), keď mu violončelista Hanuš Wihan počas návštevy Českého kvarteta v Sibini navrhol sprostredkovať Sonátu prostredníctvom mladého Richarda Straussa Hansovi von Bülowovi. Táto aktivita nemala pozitívny výsledok, zachovaná korešpondencia medzi Richardom Straussom a J. L. Bellom však umožňuje osvetliť viaceré otázky. 27. augusta 1888 píše Richard Strauss Bellovi: „Srdečne Vám ďakujem za láskavé zaslanie Vašej mimoriadne zaujímavej klavírnej sonáty, ktorú považujem za veľmi originálne, duchaplné, vrúcne precítene umelecké dielo; zoznámenie s ním mi poskytlo veľkú radosť a rozhodne si zasluhuje, aby bolo hojne hrávané. Ubezpečujem Vás, že s potešením prispejem k tomu, aby som mu získal taký okruh priateľov, aký si zasluhuje. Ak mi umožníte, aby som si Sonátu ešte nejaký čas ponechal, každopádne s ňou oboznámim tunajších popredných klaviristov a pokúsim sa jedného získať pre to, aby ju tu verejne zahral. Či sa mi podarí získať pre ňu záujem pána von Bülowa, Vám, žiaľ, nemôžem prisľúbiť. Iste viete, že nie je príliš prístupný neznámym novinkám, ktoré sú mu zaslané alebo ktoré mu priatelia odporučia. V nijakom prípade by som Vám neradil, ak ho osobne dobre nepoznáte, aby ste mu skladbu zaslali, pretože môžete byť iba odmietnutý. Ak mi dôverujete, sľúbim Vám, že ho pri vhodnej príležitosti (ktorá, ako som už povedal, nastane až o pol roka), upozorním na Vaše dielo, ale to je, žiaľ, aj všetko, čo môžem urobiť.“
Strauss si ponechal Bellov rukopis takmer jeden a pol roka, čo dokumentuje nasledujúci Straussov list, napísaný vo Weimare 25. októbra 1889: „Vašu klavírnu sonátu (prepáčte, že som si ju ponechal tak dlho) Vám v týchto dňoch posielam späť. Nebolo by možné opraviť ju v tom zmysle, aby klavírna sadzba (čisto technicky) bola trošku pohodlnejšie hrateľná; Vaše dielo je vynikajúce z hľadiska výrazu, no domnievam sa, že kvôli trošku nepohodlnej klavírnej sadzbe nebude ju chcieť žiadny vydavateľ (odhliadnuc od nechute týchto ctihodných mužov voči klavírnym sonátam) vydať a nikto spomedzi klaviristov-odborníkov, ktorí – ako je známe – majú patent na pravý klavírny štýl, ju nebude chcieť naštudovať. Nemáte v Sibini klaviristu, ktorý dobre pozná chopinovskú a lisztovskú klavírnu techniku – veď tú dnes nakoniec všetci majú dobre v prstoch – a s ktorým sa môžete o tom poradiť? Skôr, než Vám Sonátu zašlem, ešte ju zahrám Bernhardovi Stavenhagenovi, možno sa mi podarí zaujať ho pre Vaše znamenité dielo. Všetci sú takí tvrdohlaví a tupí, tí dnešní klaviristi!“ Strauss teda upozornil Bellu na istý antipianizmus jeho diela a je možné, že práve preto Bella pristúpil k revízii skladby.
Bellova korešpondencia so Straussom však spochybňuje aj ďalší tradovaný záver, týkajúci sa predpokladaného programového ponímania diela. Otázka programu predstavovala v tejto dobe pre Straussa nanajvýš aktuálny problém; úvahy venované programovosti hudobných kompozícií tvoria jednu z hlavných línií ich korešpondencie. Svoje ponímanie programovej a absolútnej hudby v podobe osobného kréda vyjadril Strauss v rozsiahlom liste Bellovi z 3. marca 1890; detailný programový koncept Bellovej symfonickej básne Osud a ideál poznáme zasa z Bellovho listu, ktorý napísal Straussovi 25. apríla 1890. Preto je nepredstaviteľné, že by bol Bella Straussovi zatajil zamýšľaný mimohudobný rozmer svojej skladby.
Bellova Sonáta b mol pre klavír prináša štvorčasťový sonátový cyklus v monumentálnej architektonickej podobe. Prvá časť (Allegro) je vystavaná na pôdoryse sonátovej formy a využíva Bellov obľúbený postup zrkadlovej reprízy. Práve táto časť najväčšmi prezrádza Bellove zámery pri redakcii skladby. Bella odstránil dvojitý vrchol časti a skoncentroval variačné postupy v rozvedení. Nový tvar nadobudol nielen zreteľnejšiu klavírnu textúru, ale aj zreteľnejšiu architektoniku. Druhá časť (Andante) tvorí lyrické centrum skladby, vystavané na rondovej báze. Hlavný diel časti funguje ako ritornel, kontrastné úseky (Eroico) zasa prinášajú silný dramatický vzruch; prepracovania sa týkajú kontrapunktickej práce a klavírnej textúry týchto úsekov. Tretia časť (Scherzo. Vivace) je tonálne najväčšmi vzdialená od hlavnej tóniny (A dur). Jej témy vytvárajú najzreteľnejšie programové asociácie, ktoré podporuje aj vrstvový kontrapunkt, využitý v repríze časti, ako aj reminiscenčná vsuvka. Redakcia zjednodušuje klavírnu textúru a zjasňuje tematický profil diania. Záverečná časť (Finale. Allegro moderato) prináša kontrapunktické vyvrcholenie skladby. Autor tu využíva popri kontrapunkte a rondovom princípe aj reminiscencie, pomocou ktorých monumentalizuje svoje dielo. Aj tu redakcia zjasňuje tematickú kresbu a klavírnu textúru. Hoci Bellova poetika vyrastala najmä z novoromantických ašpirácií, jeho Sonáta b mol nadväzuje na beethovenovsko-brahmsovské ponímanie cyklickej klavírnej kompozície. Kľúčom k inšpirácii diela je beethovenovský pátos, ktorý charakterizuje nielen väčšinu tematických východísk skladby, ale aj jej celkové vyznenie.

Bábikin sviatok, valčík pre štvorručný klavír
Ak autorom prvej uvádzanej klavírnej skladby bol 18-ročný študent, kódu Bellovej klavírnej tvorby napísal 84-ročný majster pre svoju vnučku: Puppenfest Vierhändiger Walzer für die fünf Finger des Primspielers komponiert und meinem 6 jährigem Enkelchen Dagmar Krafft-Bella gewidmet von J. L. Bella (Wien, Ostern 1927). Dagmar Krafftová-Bellová, neskôr Dagmar Sturliová-Bellová (1920 – 1999), bola dcérou Bellovej najstaršej dcéry Augusty (nar. 1880). Neskôr pôsobila ako klaviristka a profesorka klavírnej hry na viedenskom mestskom Konzervatóriu. Bella s veľkými nádejami sledoval hudobný rast svojej vnučky, v spoločnosti ktorej trávil posledné roky svojho života vo Viedni i v Bratislave. Kým part prvého hráča využíva prirodzené kvintové rozpätie ruky, klavírny sprievod druhého hráča spoluvytvára pôsobivý celok.
Vladimír Godár