Johannes Brahms – Violin Sonatas

Johannes BRAHMS (1833–1897)

Milan Paľa – husle/ violin
Ladislav Fančovič – klavír /piano

Sonáta pre husle a klavír č. 1 G dur op. 78
1. Vivace ma non troppo
2. Adagio – Più andante – Adagio come I
3. Allegro molto moderato – Più moderato

Sonáta pre husle a klavír č. 2 A dur op. 100
4. Allegro amabile
5. Andante tranquillo – Vivace – Andante – Vivace di più – Andante – Vivace
6. Allegretto grazioso, quasi Andante

Sonáta pre husle a klavír č. 3 d mol op. 108
7. Allegro
8. Adagio
9. Un poco presto e con sentimento
10. Presto agitato

Total CD: 80′ 32″

Historicky prvá nahrávka Brahmsových husľových sonát v podaní slovenských interpretov. Milan Paľa a Ladislav Fanzowitz sú zárukou vysokej interpretačnej kvality a úplne nového pohľadu na tieto diela.

Kúpou tohto CD získavate možnosť si zdarma stiahnúť verziu tejto nahrávky vo vyššej kvalite
(5 kanálová a stereo verzia vo formáte FLAC). Tu sú informácie

Wie Melodien zieht es
Mir leise durch den Sinn,
Wie Frühlingsblumen blüht es,
Und schwebt wie Duft dahin.
Klaus GROTH (Hundert Blätter Paralipomena zum Quickborn, Hamburg 1854)

I feel as if melodies
were moving through my mind;
they seem to blossom like spring flowers
and waft away like fragarance.
Klaus GROTH (Hundert Blätter Paralipomena zum Quickborn, Hamburg 1854)

Piesne o priateľstvách a smútku

Kým pri symfóniách a koncertoch nemusel mimoriadne autokritický Brahms zápasiť len sám so sebou, ale tiež s mienkou iných skladateľov, kritikov, interpretov či publika, jeho komorná tvorba bola najmä v okruhu znalcov prijímaná o niečo ľahšie a možno povedať, že približne od 70. rokov 19. storočia bol – napriek nálepke konzervatívca zo strany novoromantikov – vďaka svojmu kompozičnému majstrovstvu aj v tejto oblasti chápaný ako dedič Schumanna a nástupca Beethovena, ktorý sa dokázal vydať na nové cesty. Príkladom môže byť trojica husľových sonát (prvé tri pokusy nespokojný skladateľ zničil). Nerozvíjajú ďalej železnú logiku Beethovenovej motivicko-tematickej práce, nie sú ani priestorom pre virtuóznu exhibíciu. Brahmsove nové cesty v hudbe v sonátach križujú cesty jeho života, dominuje v nich intimita, lyrika, elegickosť, spievajú piesne o skladateľových priateľstvách a smútkoch. Sedemdesiate roky 19. storočia boli pre rodinný život Kláry Schumannovej, obdivovanej klaviristky a Brahmsovej dôvernej priateľky, mimoriadne tragické. U syna Ludwiga naplno prepukla duševná choroba, ktorá predčasne pripravila o život jej manžela a akoby trápenia nebolo dosť, po dcére Júlii zomiera vo februári roku 1879 na tuberkulózu i jej syn, len dvadsaťštyriročný Felix. Brahms, Felixov krstný otec, píše v liste, ktorý poslal Kláre v júni toho istého roku spolu s dokončenou Husľovou sonátou G dur op. 78, že by bol rád, keby dielo bolo spomienkou na nadaného mladíka, ktorý sa okrem poézie venoval aj hre na husliach. Keď najmladšiemu z detí Roberta Schumanna pred siedmimi rokmi diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu, zhudobnil jeho báseň Meine Liebe ist grün wie Fleiderbusch (Moja láska je zelená ako krík orgovánu) a zlomenej Kláre priniesol vtedy dve nové piesne na poéziu Klausa Grotha – Regenlied a Nachklang op. 59/3,4. Obidva lyrické texty spája obraz dažďových kvapiek (v skladbe ich najvýraznejšie evokuje klavírny sprievod v záverečnej časti): v prvom sa objavujú ako symbol vzdialeného detstva a stratenej nevinnosti („Padajte kvapky dažďa, pretože nanovo každá vo mne prebúdza detské sny…“), v druhom ako poetická metafora smútku, no v náznaku i katarzie („Zo stromov na zelenú trávu kvapky dažďa padali/ smutných očí slzy moje líca zmáčali.“). Keď Klára spoznala v elegickej sonáte hudbu piesní bola dojatá: „… po jej prehratí som musela plakať od radosti […] keď som v tretej časti objavila moju melódiu, ktorá mi je taká drahá […] Hovorím moju, pretože neverím, že niekto prežíva jej radosť a smútok tak intenzívne ako ja.“ Sonáta vznikla počas letných mesiacov rokov 1878/1879 v korutánskom Pörtschachu pri jazere Wörthersee, približne v rovnakom čase ako Husľový koncert. Inšpiráciou pre vznik Brahmsovej Husľovej sonáty č. 2 A dur op. 100, ktorá má v mnohých ohľadoch podobný lyrický charakter, neboli priateľstvo a smrť, ale priateľstvo a možno aj niečo viac. Naznačujú to citáty z piesní Wie Melodien zieht es mir leise durch den Sinn op. 105/1 a Komm bald op. 97/5. (Nimi sa zoznam inšpirácií sonáty nekončí, v pomalej časti Brahms prekvapivo siahol po motíve z Husľovej sonáty Edvarda Hagerupa Griega.) Dielo, skomponované v roku 1886 pri švajčiarskom jazere Thun, vzniklo podľa skladateľových vlastných slov v čase „očakávania príchodu milej priateľky“. Bola ňou mladá speváčka a skladateľova protežantka Hermína Spiesová, ktorej sú obidve piesne venované. Približne v rovnakom čase píše Brahms Maxovi Kalbeckovi: „Dostávam sa do veku, kedy muž ľahko spraví niečo hlúpe. Musím si preto dávať dvojnásobný pozor.“ Brahmsov životopisec Kalbeck tiež opisuje iskrenie medzi majstrom a talentovanou altistkou počas jednej večere u kritika Billrotha: „Skladateľ a speváčka sedeli vedľa seba ako šťastný pár. Hermína Spiesová ani na okamih nepredstierala, že nezbožňuje svojho suseda pri stole a z jeho strany bolo tiež evidentné, že má o ňu veľký záujem.“ V tom istom lete – počas ktorého Brahms vytvoril viacero svojich majstrovských komorných diel (Violončelová sonáta op. 99, Klavírne trio op. 101) – uzrela svetlo sveta aj prvá časť poslednej z jeho husľových sonát. Husľová sonáta č. 3 d mol op. 108, dokončená v roku 1888, je jednoznačne najdramatickejším dielom zo všetkých troch kompozícií. Jej dráma však akoby pulzovala pod povrchom a naplno vybuchne až v búrlivom finále. Sonáta je súčasne poslednou skladbou, ktorú Johannes Brahms niekomu venoval. Jej adresátom je Hans von Bülow (1830–1894), ktorého so skladateľom spájal komplikovaný, no priateľský vzťah. Richard Specht v monografii o komornej hudbe Brahmsa z roku 1930 píše, že hudba tejto sonáty v mnohom pripomína portrét slávneho klaviristu a dirigenta: dominujú v nej vzrušenie a nepokoj, horúčkovité vízie, napätie, ktoré nepoľavuje a krátke lyrické rozjasnenia striedajú momenty hlbokej vážnosti a kontemplatívnosť avizujúca už „jesennú hudbu“ jeho neskorých diel.

Andrej ŠUBA

Recorded digitaly at the Sál Milosrdných bratří Brno, June 17th-19th,2013 • Recording, Mastering (24 bit/192 kHz), Production and Distribution: PAVLÍK RECORDS • Music Director: Milan Pala, Ladislav Fanzowitz • Sound Director: Rostislav Pavlík • Notes and Translation: © Andrej Šuba • Photo: © Julian Veverica • Graphic Design: © Julian Veverica