Juraj Hatrík – Drobné splynutia

1-25 Fogli d´album – impastamenti sottili / Lístky do pamätníka – drobné splynutia
1-13 I. Cameretta „Contatti“ / I. skrinka – Dotyky, A1 – M1 12.34
14-24 II. Cameretta „Collegamenti“ / II. skrinka – Spojenia, A2 – K2 14.30
19 (Toccata)
22 (Concertino „V cirkusovej aréne“)
25 III. Cameretta / III. skrinka – Cantabile 6.14
26 Malý a veľký – ruka v ruke
úryvok: Páperie; Líc a rub 1.56
27-30 Štyri intermezzá
Krokodíl a rieka Níl 2.33
Motýlik Eliška 4.35
Hry pod veľkým slnkom 2.41
Motýľ 2.25
31-32 Hommage à Hesse
Beharrlichkeit des Herzens / Vytrvalosť srdca – Spruch / Výrok 10.46
33 Malý a veľký – ruka v ruke
úryvok: Kdeže sú dámy dávnych čias? (Chvíľa s Bachom I.) 1.19
34-35 Smutno spieva vtáčik… / Sorgset sjunger fågeln…
canzona quasi una fantasia per mano sinistra, (klavír ľavou rukou) 12.00
36 Ad matrem… (Poledne) 5.48
37 Hermann Hesse: Výrok 0.23

Enikö Ginzery, cimbal (1-25, 31-32) – František Pergler, klavír (27-30, 35, 36) – Petra Noskaiová,mezzosoprán (32, 34) – Ivan Palovič, viola (26, 31-33), Veronika Prokešová, viola (26, 33) – Martina Mestická, flauta (36) – Juraj Šušaník, Vladimír Sawicz, batteria (1-25) – Štefan Bučko, recitácia (37) Spevácky zbor mesta Bratislavy, dirigent Ladislav Holásek (36) – Detský spevácky zbor SRo, dirigent Branko Ladič (25)

Recorded in the Concert Hall Dvorana, VŠMU Bratislava, 16.-23.11.2013. © Juraj Hatrík. Recording engineer: Rostislav Pavlík. Commentaries: ©Tatiana Pirníková, Eva Čunderlíková. Translation: Kamil Mihalov. Cover picture: Scenic creation of Sky-high Father – Wide Mother in Kežmarok. Picture of linden: Tony Štefunko. Image: Milan Adamčiak: Merry Seaman Songs (Veselé námornícke pesničky). With financial support of Ministry of Culture SR. Production and Distribution: PAVLÍK RECORDS, Slovakia, EU

Človek chodí po zemi a pýta sa: „Kto som? Kto ma sem povolal? Aké poslanie mám vykonať, čo po sebe zanechať?“ Odpovede hľadá všade – nachádza ich v bytí každodennosti, prichádzajú po dotykoch banalít i sakrálnosti, vpisuje ich život do jeho tváre. Umelec máva tváre dve. Jednu vlastnú, človečenskú, druhú ešte vlastnejšiu, modelovanú cez jeho dielo. Niekedy nepochopiteľne inú, štylizujúcu sa a rozpornú, inokedy zámerne okázalú, odosobnenú, v šťastných prípadoch však vnútorne precítenú, takú, čo nedovolí inak, ako takto čítať svet. „Svojvôľa v umení nie je možná, lebo existujú absolútne hodnoty a univerzálne princípy… umenie je umením potiaľ, pokiaľ je cestou k nim“ (R. Berger).
Drobné splynutia… Cantabile… Vytrvalosť srdca… Smutno spieva vtáčik… Hesseho „Spruch“… Malý a veľký – ruka v ruke… Heydukovo „Poledne“… Spomienkami ševeliaca Lipa… Ad matrem… Obrazy malé, no nie nepatrné – citlivé, no nie sentimentálne. Vytvorené samostatne, v logike celkového projektu však dávajúce a získavajúce vyšší zmysel. Správy pre človeka o podstate ľudského, zachytávané do umeleckého výrazu tak, aby bolo započúvanie sa zároveň i zamyslením. Lebo „prepočuť a minúť to, čo nám velí čas, znamená zlyhať…“ (M. Rúfus).
Projekt zostavený z komorných skladieb rôzneho obsadenia „Impastamenti sottili – Drobné splynutia“ otvára poslucháčovi nevšedný imaginatívny priestor hudobných nápadov, nálad, túžob, spomienok, odkazov a skúseností hudobného skladateľa Juraja Hatríka, do ktorého je možné – rúfusovsky povedané – vstúpiť viac „srdcom“ ako „nohou“. A ak básnik hovorí, že takýmto miestom býva preňho krajina detstva, nie je to ďaleko od skladateľovho zámeru, ktorý má poslucháč pred sebou. Hatrík, dlhodobo sa sústreďujúci na detský element, prítomný v živote i v umení, ponúka jeho partnerské splynutie s fenoménom zrelosti a dospelosti. Pozoruje podstatu detského sveta a hľadá spôsoby, ako detský element v kompozícii precítiť, zachytiť, vyjadriť. Načúva potrebám vlastného vnútra; úsilím interpretovať oprostené, gestické, symbolické však reaguje zároveň na pragmatizmus a racionalizmus dnešnej doby, často zahmlievajúci a negujúci skutočne ľudské hodnoty. Dôveruje sile osobnej spomienky, dojíma ho jej vnútorná ušľachtilosť. Vyslovuje obdiv múdrosti. Dbá na dialóg, spoluprácu partnerov. Prizýva k dospelému dieťa, ktorého radosťou, energiou a bezprostrednosťou sa sám inšpiruje. Bohatú skúsenosť so silou metaforického obrazu, s potenciálom jeho premenlivosti a hĺbkového vhľadu vkladá do ohniska samotnej hudobnej štruktúry. To všetko s dôverou, že hudba je reč s univerzálnym potenciálom byť prijatá, porozumená. Hatrík tak nerobí náhodne; opiera sa pritom s dôverou o mimohudobné inšpirácie a impulzy, ktoré sú v jeho tvorbe permanentne prítomné a integrované do hudobného tvaru. Práve napojenie hudby na slovo, ktoré aj v tomto projekte bohato využíva, zabezpečuje jej autentickosť, vyrastajúcu zo skutočnosti, že v popredí jeho umeleckého záujmu stojí vždy človek so svojou ľudskosťou… „A hoci nie je ani historik ani prorok, v jeho hudbe je prítomná tak minulosť, ako budúcnosť“ (V. Godár).
Vlastné, vypovedané cez intimitu komorného výrazu, nesie v sebe náboj, s ktorým má vnímavý poslucháč šancu splynúť, oddať sa mu, porozumieť. S dôverou, že odkaz cítiaceho človeka bude v každej novej dobe rovnako vzácny a univerzálny…
Tatiana Pirníková

Za jednu zo svojich najdôležitejších potrieb považuje Juraj Hatrík potrebu dotyku, bezprostredného kontaktu s človekom, s ktorým si chce porozumieť. Ako skladateľ chce svojou hudbou nielen osloviť poslucháča, ale dosiahnuť súlad, súznenie myšlienok a pocitov, jednotu… Skladby, zaradené na toto CD sú reprezentatívnym výberom rôznych typov spojení a prienikov, snáď najtypickejšieho prejavu v jeho tvorbe: od jemných dotykov pri spoločnom vytváraní hudobných gest, miniatúrnych poetických obrázkov (ich názvy si deti doplnia samé) v skladbe – projekte Fogli d´album – impastamenti sottili (Lístky do pamätníka – drobné splynutia) v kontakte dospelého cimbalistu a detí (1. skrinka – Dotyky) postupne graduje cez čoraz užšie spojenia a prelínania (2. skrinka – Spojenia) až po záverečné zjednotenie v piesni (3. skrinka – Cantabile). Podobne i v sérii duet pre malého a veľkého violistu Malý a veľký – ruka v ruke, kde „…ide hlavne o to, aby sme dieťa, s ktorým vedno kráčame za hudbou, držali pevne a kamarátsky za ruku…“ (J. Hatrík). V oboch sa vynára, hoci nie priamočiaro deklarovaný, ale zreteľný pedagogický zámer: umožniť dieťaťu plnohodnotnú spoluúčasť na vytváraní „veľkej“ hudby, a to na úrovni jeho aktuálnych schopností a zručností.
Pre skladateľa príznačnú „jednotu v mnohosti“ na vyššej úrovni môžeme sledovať v Štyroch intermezzách: inšpiráciu svetom detských riekaniek a hádaniek, ktorých motívy, „hudobné semienka“ rozvíja, prepája, tvaruje do novej kvality. V skladbe Krokodíl a rieka Níl je ukrytá melódia nápevu vlastnej riekanky: „Krokodíl zablúdil; nevie, kde je rieka Níl… / Krokodíl pochopil: stratila sa rieka Níl… Za veľkého tresku zmizla v mori piesku…“ atď. V skladbe Motýlik Eliška sú „semienka“ dve, akoby „priviate vetrom“ z iných skladieb: popri figuratívnom prvku z Beethovenovej skladby Für Elise je to autorova rovnomenná riekanka-hádanka z cyklu Nie som človek, predsa žijem: „Pekné krídielka, hlávka neveľká, pekné krídielka má“ na ľudový text. Inšpiráciou vzniku intermezza Hry pod veľkým slnkom sa stala riekanka-hádanka: „Ja som ten, ktorý som a nie som ten, ktorý som. Keby som bol ten, ktorý som, nebol by som ten, ktorý som.“ Vlastnú tému na text tejto archaickej latinskej hádanky spojil s iným motívom slovenskej ľudovej hádanky zo svojho cyklu Vysoký otec – široká mať: „Po širokom mori zlatý tanier pláva…“. Nakoniec vzlietne k oblohe Motýľ, ktorý vyletel z kukly o niekoľko de-siatok rokov skôr v krajine Trpaslúšikov a medzičasom sa mihol vo viacerých iných autorových dielach…
Inšpirácia až splynutie s literárnym textom sú prítomné i v ďalších skladbách. Určite nie náhodou sú dva poetické útvary (H. Hesse, A. Heyduk) a slovenská ľudová pieseň z Gemera obsahovo príbuzné – je v nich smútok, ale nie beznádej. V zrelom veku a po ťažkom období zdravotných problémov oslovili skladateľa texty plné trápenia i zmierenia, ale i nostalgického hodnotenia naplnených či nenaplnených túžob a dávnych cieľov. „Smutno spieva vtáčik v klietke ulapený, keď sa rozpomína na hájik zelený…“ sa spieva v ľudovej piesni, tvoriacej akoby incipit klavírnej fantázie Smutno spieva vtáčik. Skladateľ ju venoval slávnemu súčasnému švédskemu básnikovi, laureátovi Nobelovej ceny za literatúru z roku 2011 Tomasovi Tranströmerovi (priateľovi Milana Rúfusa) – bol nadaným klaviristom, ale po prekonanom infarkte prišiel o možnosť hrať obomi rukami. Rovnakú výpovednú silu majú však i ostatné dve diela Hommage à Hesse a Ad matrem… Prvá ako reakcia na texty skladateľovi blízkeho nemeckého básnika, druhá na náhodou objavený rukopis básne romantického českého básnika Antona Heyduka. Báseň Poledne… obľúbeného básnika skladateľovej matky objavil dva roky po jej smrti v kláštore „Zlatá koruna“: „Ves klidna za poledne, vše tiše odpočívá, jen na návsi ta lípa svou starou hlavou kývá… List každý něco šepce a ševelí a šumí – kdo ještě v štěstí věří, ten všemu porozumí…“ Závan blížiaceho sa konca životnej púte – smrti, ktorá ohrozovala skladateľa v prvej polovici prvej dekády nového milénia, však vo svojej tvorbe nepretavil do hrozivej, zúfalstvom či strachom poznačenej výpovede, ale stal sa impulzom vyrovnania, zmierenia a nádeje.
Eva Čunderlíková