Slovenský zošit Jevgenija Iršaia

1. Interludium I
2. Chladný dáždik
3. Hej, v tej moje mladej hrudi
4. Interludium II
5. Keby
6. Balada
7. Srdce moje
8. Interludium III
9. Iba pripomínať
10. Nepozriem viac v tvoje oči
11. Interludium IV
12. Bola jedna mlada pani
13. Jednu len jedinú
14. Modlitba

Spev: Peter Mikuláš
Klavír: Evgeny Irshai
Recording, mastering: PAVLÍK RECORDS
Sound engineer: Rostislav Pavlík
Translation: Jana Irshai
Graphic design: © Eva Turčáková
PA 0144-2-131 • ISRC: SK-B26

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Hoci je básnik Ivan Krasko (1876-1958) považovaný za zakladateľa modernej slovenskej lyriky, významného predstaviteľa slovenskej moderny a európskeho symbolizmu, prvky subjektívnej lyriky v jeho tvorbe ostávajú stále pomerne neprebádané, rovnako ako hlbšie osobné pohnútky jeho tvorby. Kraskova tvorba patrí medzi poklady slovenského národného dedičstva, no širšia reflexia jeho diela sa sústreďuje najmä na sociálnu, národnú a nadosobnú problematiku jeho poézie. Vyzdvihované sú zväčša trpkosť a horkosť jeho básnického boja proti sociálnej nespravodlivosti, tóny národnej hrdosti, pocit krivdy, zotročenia a téma protestu. Krasko sa však vo svojej tvorbe zaoberá aj záhadami bytia, života, smrti, posmrtného života, duše, psychiky, existencie a medziľudských vzťahov. Znakmi jeho tvorby sú okrem iných aj odriekanie, osamelosť, askéza a umlčanie túžob. Kľúčom k jeho „osobnej“ tvorbe sa však stáva láska k žene, ktorej básnik prideľuje až takmer devocionálny status.
Krasko sa stal takpovediac maturitnou otázkou a citovať text či analyzovať zvukomalebné prvky z jeho básne Otcova roľa patrí do základnej intelektuálnej výbavy stredoškolsky vzdelaného Slováka, no básnikove vnútorné impulzy a pnutia, komplikované vnútorné emocionálne prežívanie, ľúbostný život a vzťah k ženám celkovo či silný psychologizujúci prúd jeho (pod)vedomia ostávajú aj dnes zahalené rúškom tajomstva a dlho boli považované za mysteriózne a nerozlúštiteľné. Možno aj tieto fakty vytvorili podhubie pre podnetný myšlienkový svet skladateľa Jevgenija Iršaia (1951), ktorý, inšpirovaný básňami Kraskových cyklov Nox et Solitudo a Verše, napísal vokálny cyklus pre bas a klavír, lakonicky nazvaný Slovenský zošit. Iršaiove mimoslovenské korene sa v tomto prípade stali kritickým, transparentným lakmusovým papierikom, cez ktorý s nadhľadom filtruje veci, nad ktorými sa väčšina básnikových rodákov neodváži uvažovať, pretože sa pre nich Krasko stal fascinujúcou, ale nehybnou sochou na kamennom piedestáli slovenskej literatúry. Iršai sa však nebojí pozrieť sa na Kraskovu poetiku inými očami a nanovo definovať symbolickú rovinu, v ktorej hudba a slovo stoja v symbióze. Podľa Iršaia, ktorý umelecky otvára zapečatené hlbiny Kraskovej poézie, je práve v týchto básňach ukrytá „celoživotná história života a lásky Ivana Kraska.“
Iršaiov vokálny cyklus Slovenský zošit tvorí desať piesní a štyri klavírne interlúdiá. Jeho hudba tu citlivo korešponduje s Kraskovou poetikou a so spojením dvoch zdanlivo neprekonateľných protikladov – lyriky a drámy. Po úvodnom klavírnom interlúdiu, ktoré je naplnené tajomnou, posmutnelou atmosférou a ktorého rozvažujúce, hĺbavé tóny sú nasiaknuté religióznou pokorou, prichádza prvá pieseň cyklu, Chladný dáždik. Zvuková ilúzia kvapiek padajúcej vody, krásna lyrika nad hlbokým vokálnym registrom a prirodzené romantické línie spolu vytvárajú pôsobivý, zádumčivý chorál. Iršai tu vynikajúco využíva zvukomalebnosť Kraskovej fonetiky a poetické prvky vlastnej hudobnej predstavivosti. Piesne, ktoré sú na prvé počutie dynamické a veselé, v sebe vytrvalo ukrývajú tlmené temné podtóny. Takou je aj Hej, v tej mojej mladej hrudi, ktorá prináša bizarné a roztopašné tóny rytmicky skvele sa dopĺňajúcich partov speváka a klavíra. V piesni Keby, keby Iršai ostro, priam sarkasticky transformuje významy podmienkového slovíčka „keby“, je to živelné a búrlivé predstavenie v tej najmenšej mysliteľnej „javiskovej forme“. Jednou z kľúčových výpovedí celého cyklu je pieseň Balada, v ktorej najskôr sólový spev dokonale evokuje idióm slovenskej ľudovej piesne, akéhosi smútočného spevu, ktorého chmúrne tóny, prirodzená gradácia a hĺbka spevu v spojení s klavírom, naznačujú postupný rozvrat milostnej idyly mladých milencov v básni. Skladbu Srdce moje charakterizujú dramatické, útočné tóny, búrlivý motorický pohyb a bolestný, vyčítavý nárek vokálu. Depresívnu, existencialistickú polohu stelesňujú v piesni Iba pripomínať smutné melodické línie a váhavé, tajomne postupujúce „kroky“ klavíra. Vypätá expresia dominuje aj v skladbe Nepozrie viac v tvoje oči, ktorej expresivita, bolesť, temný chlad, prázdnota a klesajúce línie extatického spevu demonštrujú zúfalé pocity „urazených sŕdc.“ Kým skladba Bola jedna mladá pani prináša roztopašné, tanečné prvky so synkopickými prírazmi a svieže, trblietavé farby, pieseň Jednu, len jednu, reprezentuje desivý pohľad až na dno ľudskej duše. Jej smutné trilky, súmračné molové akordy, melodika speváckej línie pripomínajúca baladické trávnice a temné repetované hlboké tóny klavíra hudobne stelesňujú opustenosť a žiaľ. Cyklus uzatvára pieseň Modlitba s mrazivo monotónnou deklamáciou hlasu, ktorej dojímavá spirituálna výpoveď o ľudskej malosti a úbohosti končí v úplnom stíšení a utajenom odriekaní. Do prepojenej línie krásnych vokálnych príbehov príležitostne vstupujú štyri inštrumentálne interlúdiá, ktoré tvoria akési chorálne variácie na jednu tému a práve pieseň Modlitba, ktorá vznikla na chorál Interlúdia č.1, celý cyklus zjednocuje a zároveň zdôrazňuje úlohu interlúdií.
Iršai si pre svoj cyklus vybral Kraskove básne, ktoré nereflektujú všeobecné, spoločenské alebo národné motívy, ale nachádza v jeho tvorbe poémy, z ktorých skladá dokopy mozaiku rozporuplného, subjektívneho, „súkromného“ emocionálneho básnikovho sveta, pričom každá báseň vždy vyjadruje konkrétnu životnú skúsenosť.
Iršai skvele využíva základné znaky Kraskovej poézie – baladickosť, piesňovosť, hudobnú zvukomalebnosť i stopy dramatickosti a epiky zahalené v nepreniknuteľnom lyrickom obale. Pre hudobnú stránku jeho cyklu je dôležitá aj introspekcia, reflexia a motívy spomienok, márnych snáh, nesplnených prianí, premárnených šancí a vnútorný pocit stáleho omeškania. Vo svojich zbierkach, v ktorých Krasko reflektuje prírodné javy ako odraz vnútorných psychologických pochodov človeka, nachádza skladateľ stopy melanchólie, duševného rozvratu a stratených či zabudnutých citov, ktoré jeho hudba absorbuje. Každý príbeh, hoci je jeho dej v básni zredukovaný na minimum, vyjadruje silnú emocionálnu drámu. Kontrasty v Iršaiovej hudbe sú zároveň kontrastmi Kraskovho literárneho diela – je to téma svetla a tmy, kritického sebaspytovania a vnútornej analýzy, citovej túžby a rezignácie, pokusov o hľadanie zmyslu života, viery i totálnej bezútešnosti a beznádeje, túžby po súžití s milovanou ženou a bolestnej osamelosti, ale je to aj otvorená téma telesného hriechu a pokušenia, fyzickej lásky a odriekania, ktoré boli v slovenskom konzervatívnom prostredí (ne)milosrdne tabuizované, akoby osobný život básnika, ktorého pečať je vtlačená do jeho diel, mal mať iba auru éterickej metafyziky. Kraskove drsné výčitky svedomia až na hrane sebadeštrukcie a vnútorné dialógy, ktoré aj znalci dlho považovali za nezrozumiteľné, však možno odrážali realitu jeho ozajstných rozhovorov, skutočného života a každá Kraskova báseň teda nesie stopy umeleckej autobiografie.
Iršai Kraskove texty zhudobňuje svojím nezameniteľným skladateľským rukopisom. Sú to formovo čisté, priam neoklasické tvary, ktoré harmonicky oscilujú na hrane čistej a rozšírenej tonality kombinované s modalitou a občasnou polytonalitou, pričom vypäté miesta reflektujú časté využívanie extrémne krajných polôh a farebných registrov speváka i nástroja. Iršai prináša číru, priezračnú jednoduchosť slovenskej ľudovej piesne, svieže textúry, rytmickú zrozumiteľnosť a tanečné prvky, plasticitu fráz, prirodzené gradačné línie, ale aj patričný dôraz na symbolizmus slov a hudby, no zároveň dokáže do hudby prepašovať temné, pochmúrne farby, zádumčivosť, svetabôľ, melanchóliu, citovú disharmóniu, existenciálny nesúlad a hraničnú expresivitu, pričom všetky emócie jemne vyvažuje všadeprítomná duchovná pokora. Slovenský zošit Jevgenija Iršaia je dielo, v ktorom autor spája literárnu tradíciu jedného z najväčších básnikov slovenského symbolizmu a vlastné, originálne kompozičné prvky súčasnej vokálnej hudby do pozoruhodného umeleckého celku.

Peter Katina