Boris Lenko HOMO HARMONICUS

Boris Lenko – Accordion Solo

Peter Zagar (1961)
1 Mata Hari (1997/2002) …………………………………. 2.00
Boris Lenko (1965)
2 Juta (2010) …………………………………………………………. 2.29
Gyӧrgy Ligeti (1923-2006)
Musica ricercata (1951-1953)
3 I. Sostenuto – Misurato – Prestissimo ……………. 2.14
4 II. Mesto, rigido e cerimoniale ……………………… 3.12
5 III. Allegro con spirito …………………………………. 1.05
6 IV. Tempo di valse
(poco vivace – «à l’orgue de Barbarie») ………… 1.54
7 VI. Allegro molto capriccioso ………………………. 0.51
8 VII. Cantabile, molto legato ………………………… 3.36
9 VIII. Vivace. Energico ………………………………… 1.19
Peter Zagar (1961)
10 Smútočný spev / Dirge (2001) …………………….. 14.22
Ilja Zeljenka (1932-2007)
3 staršie tance pre akordeón sólo
3 Older Dances for Accordion (2005)
11 I. energ. ā la tango …………………………………….. 2.26
12 II. andante, ā la valčík ………………………………… 2.49
13 III. allegro, energico, ā la polka ……………………. 2.18
Jürgen Ganzer (1950)
„rȇve de jour“ (1990)
14 rȇve de jour V …………………………………………… 3.13
15 rȇve de jour VI ………………………………………….. 1.36
16 rȇve de jour VII …………………………………………. 4.25
17 rȇve de jour VIII ………………………………………… 2.26
Ole Schmidt (1928-2010)
18 Toccata No. 2 (1963) ………………………………….. 4.59
Boris Lenko (1965)
19 Theme + (2006) …………………………………………. 3.50

Recorded at Thurzo House, Banská Bystrica in September 2010 •
Accordion: Scandalli
Recording, Mastering (24 bit/192 kHz), Production and Distribution: PAVLÍK RECORDS
Recording equipment: DAD AX24 Mic Preamp and Converter System, DPA 4041, 4006 and 4011 Microphones
Music producer: Boris Lenko • Sound engineer: Rostislav Pavlík
Texts: © Silvester Lavrík • Translation: © Martina Milova
Photos: © Lenka Rajčanová, Mjuzik.eu • Drawings: © Martin Shooty Šútovec • Layout: © Martin Vojtek
PA 0089-2-131

Vydané s finančným príspevkom Hudobného fondu Hamornika? … na tvári úsmev, hlboký v srdci žiaľ.

Harmonika a mýtus
Keby sme ignorovali historický fakt, že harmonika má len niečo viac ako sto rokov, mýtus o jej vzniku by mohol hovoriť o povaľačovi, ktorému žena vyhadzovala na oči, že nerobí nič rozumné a užitočné, len opretý o veraje domu vypiskuje na okoloidúce dievky a odvráva svojej upracovanej žene. Žena kvôli svojmu naničhodnému mužovi preplakala veľa nocí. Zbytočne. Jedného dňa ju to prestalo baviť. Povaľač si to všimol až keď si uvedomil, že je v dome smutné ticho. Chýbala mu v kuchyni, v posteli, chýbali mu jej slzy, hnev aj dávno zabudnutý smiech. Chýbalo mu to tak veľmi, že po niekoľkých dňoch ho prestalo baviť aj vypiskovanie po okoloidúcich slečnách. Vošiel do domu, zatvoril za sebou dvere, okná, do komína vopchal svoj starý kabát, len rukáv ostal visieť nad studeným ohniskom. Keď dom znova otvoril, z kuchyne bolo počuť ženin plač, mužovo odvrávanie i veselé vypiskovanie odrazu. Okoloidúci sa pred povaľačovým domom zastavovali a čudovali, že sa mu žena vrátila. Najskôr nechápali prečo, ale potom im to došlo – nevie bez neho žiť. A zatlieskali tej vernej žene. Nečudujme sa, ľudia už tlieskali aj väčším hlúpostiam. Povaľač vyšiel z dvier a objímal niečo čudné. Takú neforemnú škatuľu, s pokrčeným rukávom zo starého kabáta všitým v prostriedku. Naťahoval sa s ňou a zdalo sa, že už – už sa mu rozpadne vo dvojo. Mraučala, vŕzgala, vzdychala. Nebola pekná, ako by aj mohla, jej tvorca bol len taký povaľač. Zato jedným okom vedela plakať, druhým sa smiať a to všetko odrazu a tak naliehavo, že okolostojace ženy sa rozplakali a muži rozosmiali. A hneď sa aj pohádali. Jedni tvrdili, že to je harmonika, druhí že akordeón. Okrem iného sa hádali aj o tom, či to, čo počujú, je pekné, alebo škaredé. No a hádajú sa dodnes. Chvalabohu. Aspoň harmoniky celého sveta majú o čom hrať. Samozrejme, musia ich mať na kolenách takí frajeri, ako je Boris Lenko.

Harmonika a realita
Mýtus je mýtus, realita je realita. Povedzme si to otvorene. Ani tú najkrajšiu harmoniku nikto nikdy nevyhlási za vyslovene krásnu. Pritom aj úplne priemerné husle si môžu o sebe namýšľať, že keď sa žena pozrie do zrkadla, vlastne chce vidieť ich. Niekto by mohol namietať, že je to povrchné hodnotenie. A mal by pravdu. Lenže čo sa dá robiť. Povrchnosť má človek v krvi. Má jej tam rozhodne viac, než je životu nebezpečná dávka, keby sme to porovnávali trebárs s alkoholom a merali na promile. A veselo s tým žije. Husle považuje za krásne úplne automaticky. Akoby hudobný nástroj robili kvôli krivkám. Zato harmonike málokto venuje pohľad dobrovoľne. Keď rodičia zapisujú deti do hudobnej školy, na harmoniku ich zapíšu až keď sú už ostatné odbory plné. Viem, o čom hovorím. Sám som bol také dieťa. Na klavír nemáme, gitaru by si polámal, pôjdeš na harmoniku, rozhodol otec. A tak som sa stal harmonikárom. Myslím, že úplne najhorším v dejinách školy. Možno aj v dejinách galaxie. Učiteľ aj moja harmonika sa so mnou neľudsky natrápili. Naťahoval som ju, neposlušnými prstami tápal po klávesoch i basových gombíkoch ako zlostný slepec nad Brailovou abecedou, ktorá mu nie a nie dať zmysel. Búchal som po nej bezmocnou desaťročnou pästičkou, vyludzoval zvuky, z ktorých sa mojej harmonike zajakávali mechy, chveli registre. A potom skončila na povale. Zabudnutá… Harmonika má v sebe rozpoltenosť danú už svojím konštrukčným riešením. Perleťou opatrená kasnička, v strede preťatá a zošitá vzduchotechnikou. Ťažká a nespratná – na nosenie aj na hranie. Nebolo by jednoduchšie škrtnúť ju? Zabudnúť? Nahovoriť všetkých harmonikárov sveta, aby sa dali na klavír, organ, marimbu, okarínu… hocičo, len nech zabudnú na harmoniku. Ako ja na tú svoju, keď som zistil, že na ňu nemám. Sily, vytrvalosť, talent, vášeň. Že prosto na ňu nemám. Ľudstvo nechalo toľko svojich dobrých nápadov vyjsť navnivoč, prečo nie aj harmoniku?
Harmonika naozaj nie sú husle. Dokonca ani trúbka nie. Jasavý hlas trúbky. Sladké tóny huslí. O harmonike povieme čo? … počujete, ako čo? Jachce? Chraptí? Kvíli? Vie byť dokonca drzá. Taká drzá, že sú takí, ktorí si dodnes myslia, že ju z krčiem a ulíc nikdy nemali vpustiť do sveta solídnej hudby.

Harmonika a harmonikári
Harmonika je medzi hudobnými nástrojmi v takom postavení, že spisovateľ Gabriel García Márquez sa už kedysi v roku 1948 podujal na to, aby ju v jednom zo svojich prvých verejne publikovaných textov obraňoval. Považoval ju za plebejca s čistou a citlivou dušou. V čase, keď písal svoju obhajobu harmoniky, bol proletariát Južnej Ameriky niekde na začiatku cesty k strate ilúzií o sebe samom. Márquez písal o harmonike, aby nemusel písať priamo o ľuďoch. Myslím, že tomu sa dá rozumieť. O hudobnom nástroji mohol písať – vrúcnejšie. Bez rizika, že bude obvinený zo sentimentu k plebejskosti. S odstupom času je zrejmé, že aj bez rizika, že sa vo svojom mandantovi sklame. Harmonika dokáže všeličo. Ale sklamať nedokáže. Možno sklamali niektorí harmonikári. Ale harmonika nikdy. Harmonika sa nemôže nevydariť, ako napríklad – husle. Môže za to jej duša. Nemýľme si ju s mechmi. Mechy sú jej len pľúcami.
Harmonika má pre mňa neodolateľnú príťažlivosť. Možno je to tým, že aj ja mám rurálny pôvod. Ten istý, ktorý prisúdil harmonike mladý Márquez. Možno aj mňa dojíma tá dobre skrytá duša nástroja, od ktorého nikto neočakáva, že dokáže byť vznešený, vrúcny, ironický a dokonca aj intelektuálne zdatný. Vždy znova a znova vie prekvapiť. Najskôr len tak pokašliava, pohmkáva, precvičuje si svoj trošku akoby chorý, zlomený hlas. Potom si vyskúša svoje možnosti, naznačí melódiu, prisľúbi rytmus, otvorí poslucháčom oči a uši a niekedy aj ústa. Videl som ľudí, ktorým od úžasu doslova padla sánka. Stuhnú a neveria vlastným zmyslom. Neveriacky hľadia na tú napoly rozťatú škatuľu potiahnutú perleťou. Fascinovane lietajú pohľadom z pravej ruky na ľavú, snažia sa zachytiť, ktorý z tých tónov, čo ich práve tak očaril, odkiaľ vychádza. Harmonika má ešte jednu vlastnosť. Je nekompromisná. Vždy si vyžiada celú pozornosť. Alebo aj úplné odmietnutie. Možno preto stále znova a znova prichádza do módy. Hoci z módy nikdy nevyšla. Vznešené a plebejské, vášnivé a melancholické, zachrípnuté a jasavé odrazu vie zahrať iba harmonika. Samozrejme, keď ju má v rukách hráč, ktorý toto všetko má v sebe. Boris Lenko je presne ten typ. chlapa, ktorý vie, ako sa na tvári nosí ľahký smiech, keď srdce plače a rozum úpie.

Harmonika a mesiac
… vrátim sa k tej svojej harmonike. Nie je pravda, že skončila na povale. Teda pravda to je, ale nie celá. Skončila ešte horšie. Zhorela. Spolu s celou povalou. Trám zabudnutý v komíne za to mohol. Vlastne som za to mohol ja. Nemal som ju tam vytrepať. Celú noc sme strážili zhorenisko. Na roztopenú perleť v mesačnom svetle sadali sadze a popol. Smutný koniec. Napriek tomu mi je dnes do úsmevu, keď si na ňu spomeniem. Na tvári úsmev, hlboký v duši žiaľ – to je harmonika.